Jazerná balada

13. června 2006 v 11:58 | Woni |  Próza
Hlavu mala sklonenú a pozerala sa na svoje vlasy, vlasy takej tmavej modrej farby, akej sú morské hlbiny, kam už slnko takmer nedosiahne. Teraz bolo slnko už nízko nad obzorom. Priveľmi nízko... Jeho slabnúce lúče sa sfarbili do oranžova a na vlasoch sa jej odrážali v zvláštnych medených odtieňoch. Ligotali sa aj vlnky na hladine jazera, radostne žmurkali ako detské očká. V nej však vyvolávali nostalgický zármutok.
Do pol pása bola ponorená vo vode, rukami sa opierala o kameň vyčnievajúci nad hladinu. Až teraz si uvedomovala celú silu smútku západu slnka. Na jej obnažený chrbát sa už začínala upierať prichádzajúca noc. Mala belasú pokožku a pod vodou pomaly vlnila tyrkysovým rybím chvostom s lesklými šupinami. Na chvoste mala krvavé rany spôsobené drsným čarovným povrazom, ktorý jej bránil voľne plávať tajomnými vodami jazera.
Slnko sa nenávratne vnáralo do vzdialených hôr a ju štípali oči. Už bolo vidno len polovicu žiarivej gule. Obloha bola krvavá. Už len kúsok... Slzy sa jej valili z očí. Tma za jej chrbtom rástla. Natiahla bledú ruku k slnku a zúfalo zvolala: "Slnko, nezapadaj!" Posledný žiarivý fliačik. Voda sa farbí krvou, chvost sa metá a povraz ju zraňuje. Hory už pohltili celé slnko. Vlasy jej potemneli. Temnota siahla aj na jej dušu. Už neplače. Len ticho vzdychne: "Prosím ťa, Slnko, nezapadaj. Prosím..."
Cez farebné sklá tvoriace mozaiku vo vysokom okne prenikali ostré slnečné lúče. Nádherné farby svetla napĺňali miestnosť. Celá kaplnka žiarila akoby v nej bola samotná Bohyňa vody rozsypala svoje perly. Isena stála pod oknom a usmievala sa do svetla. Nawaen stála vedľa nej, tak ako v mnohých chvíľach jej života. Svoju bledú ruku priložila Isene na brucho, kde vznikal nový život. Premkol ju radostný pocit, pocítila životodarnú silu, lásku, ktorú venovala matka svojmu ešte nenarodenému dieťatku, obrovskú energiu a nádej, akú prináša príliv a letný vietor.
"Už len mesiac," povedala Isena. Nawaen videla ako v nej rastie očakávanie a sama bola napätá. Veď s ňou bola skoro stále, odkedy ju na začiatku tehotenstva zbabelo opustil manžel. Isene nechýbal, láska k nemu z nej vyprchala už predtým, bola mu však vďačná za dieťa. A mala predsa Nawaen, najbližšiu osobu. Nawaen, vodnú nymfu s nohami na súši, s rybím chvostom vo vode, s tmavomodrými vlasmi a krásnym úsmevom...Nawaen s perleťovou mušľou na krku. Takú istú mušľu mala aj Isena. Nymfa ju pre ňu vylovila dávno, na začiatku ich priateľstva. Isena sa dotkla mušle na svojom krku, potom svojho brucha a nakoniec chytila ruku Nawaen a spolu odišli z kaplnky.
Nawaen sedela na brehu jazeru, Isena jej ležala v náručí. Slnko zapadalo. Už mnohokrát to spolu pozorovali. Nawaen sa hrala s Iseninými žltými vlasmi. Boli ako vlny zlatého mora, o ktorom sa jej občas v bezmesačných nociach snívalo. "Ako sa cítiš?" spýtala sa Nawaen. "Dávno mi nebolo tak dobre. Už sa nemôžem dočkať. Budem matkou, je to krásny pocit. Ale trochu sa aj bojím. Som rada, že ťa mám."
"Ničoho sa báť nemusíš, s mojou pomocou to zvládneš. Pozri na to nebo! Úžasné. Západov slnka som videla už veľa, ale vždy je to niečím iné."
Keď sa v ten večer rozlúčili, bola už hlboká noc. Bolo príjemne teplo, leto sa blížilo. Nawaen sa vrátila do milovanej vody jazera, aby z nej načerpala nové sily. Tešila sa z jej chladného dotyku, plávala až k druhému brehu, pozorovala svetielkujúce medúzy, prepletala sa pomedzi vodné rastliny...Až kým nepocítila niečo oveľa chladnejšie ako vodu, chladnejšie ako ľad, až kým nepocítila dotyk siete. Preľakla sa, spanikárila...Bola v pasci, nebolo cesty späť. Celá bola zamotaná v pevnej rybárskej sieti, metala sa a nechápala, kto to mohol urobiť, nikto tu nikdy ryby nelovil. Ťahali ju von a na brehu pochopila, že nikto nelovil ryby, že lovili ju.
Isena sa dívala na miesto, kde nymfa zmizla vo vlnách. Hladina sa upokojila a odrážala tmavé nebo nad sebou. Isene zrazu prebodol srdce zlý pocit. Bola to len chvíľka, len zlomok sekundy, ako uštipnutie hada. Strach sa jej ako hadí jed rozlial po celom tele. Zhlboka sa nadýchla. Privrela oči a snažila sa upokojiť. V bruchu pocítila ostrú bolesť. "Nie...to nie!" Vtedy sponad jazera priletel bledý vták, vyzeral prízračne ako ranná hmla. Zakrúžil nad ženou a ona k nemu zdvihla hlavu. Jeho vznešené krídla jej hladili dušu, ladné pohyby prinášali pokoj. Vták vydal z hrdla prenikavý vysoký tón, ale čistý ako mesačné svetlo. Prestal krúžiť a letel smerom ku kaplnke Bohyne vody, nad ktorou sa rozplynul akoby naň zasvietilo ranné slnko. S ním sa rozplynula aj Isenina bolesť. Šťastná sa pobrala domov. Zabudla na strach a na zlé predtuchy a na bielych krídlach sa nechala ukolísať do spánku.
Nešťastnú nymfu vyslobodili zo siete, ale teraz bola v zajatí akýchsi mocných rúk. V zajatí ľudských rúk, v zajatí kúzel, v zajatí povrazov a nakoniec v zajatí vlastnej bezmocnosti. Sily ju opustili. Príliš krátko bola v ten deň vo vode, príliš málo energie sa z vody napilo nymfino srdce. Ubližoval jej páliaci oheň, ktorý vysielal smrteľné teplo na jej chabo odeté telo. Od strachu bola slabá a vedomie sa jej strácalo kdesi v čiernej noci. Predtým ako ho stratila úplne, počula, ako nejaký muž hlbokým hlasom hovorí: "Bratia Ohnivej moci, zajtra, keď Slnko zapadne, obetujeme túto nymfu veľkému Unaklionovi na znak našej úcty a vernosti, lebo on nás obdaril našou mocou, on k nám bol štedrý a..." Nawaen pohltila tma.
Svitlo ráno.
Isena sa prebudila spokojná a kľudná.
Nawaen sa zobúdzala len veľmi ťažko. Ranné lúče jej prenikali cez viečka. V mysli mala len akúsi sivú hmlu. Hmla sa postupne menila na dym. Dym vychádzal z ohňa. Ten osvetľoval tmavé postavy. Nawaen cítila, že je vo vode. Pohla chvostom. Na jeho konci pri plutve pocítila štipľavú bolesť. Vtedy ju privalil ťažký pocit. Spomenula si. Spomenula si na všetko, na kaplnku a dotyk života, na zlaté more Iseniných vlasov a na jej bojazlivú radosť, na nočnú vodu a svetlo medúz, na západ slnka a na dotyk smrti. Bola unavená, akoby sa celú noc bránila zovretiu siete. Konečne otvorila oči. Kúsok nad jej tvárou sa mihala priezračná hladina. Pomaly vynorila hlavu. Bola hneď pri brehu. Chcela plávať smerom k stredu jazera, povrazom však mala chvost uviazaný k brehu a mohla sa pohnúť sotva na tri metre. Nedokázala chvost premeniť na nohy. Nedokázala ani kričať o pomoc, hlas mala príliš tichý. Ľahla si na vodu a myslela na to, že dnes uvidí svoj posledný západ slnka.
"Slnko nezapadaj!" niesol sa výkrik ponad jazero. Letel ako čierna čajka a jeho zúfalstvo počula každá ryba, každá chaluha, každá medúza a počula ho aj žltovlasá žena na druhom brehu. Okamžite vstala a pokúšala sa bežať alebo aspoň kráčať tak rýchlo, ako jej to len jej stav dovoľoval.
Belasá nymfa na kamennom oltári. Plamene šľahajú a chcú obliznúť jej nahé telo. Krik nešťastia a bolestného strachu. Bezradne pozerá na tmavé postavy okolo. Zrazu sa medzi nimi zablysnú zlaté vlasy. "Isena!"
"Nawaen!" Isena chce bežať k nej, ale zadržia ju a ona sa im nevládze vytrhnúť. Plače a zúfalo kričí jej meno. Nawaen má hlavu otočenú k nej a cez slzy vidí krv na jej šatách. Isena padá na zem a skrúca sa od bolesti. Kamsi ju nesú.
Nawaen prestala plakať. Zavrela oči a pozbierala všetku silu, ktorá jej zostala. Našla každú kvapku energie a všetku ju sústredila na jedinú vec. Zachrániť dieťatko. Vyslala k Isene biele liečivé lúče. V duchu ďakovala Bohyni za liečivé schopnosti, ktoré má každá nymfa. Keď vynaložila všetko úsilie, zostala nehybne ležať a pokojne čakala na to, čo sa neodvratne malo stať.
Pred očami mala zrkadlovú hladinu jazera a ružovú oblohu a tmavomodré hlbiny a farebné svetlo vysokého okna a Isenin úsmev a Isenine bruško a perleťovú mušľu a kamenisté brehy a húfy rýb a zázračnú vodu, ktorá mení nohy na chvost a v ktorej sa rozplynuli jej slzy.
Do hrude sa jej zaborila ostrá dýka. V ústach cítila vlastnú krv.
Objal ju chlad a smrť si ju odviedla do svojich temných siení.
Ozval sa detský plač a matka si privinula svoje čerstvo narodené bábätko.
Jedno slnko zapadlo, ale druhé vyšlo a prináša nový deň.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aleera Aleera | 13. června 2006 v 17:16 | Reagovat

toto je moja srdcovka fakt sa mi to velmi paci a nevyhovoris mi moje presvedcenie ze to je profesionalne! :D

2 stawberry stawberry | 19. června 2006 v 12:52 | Reagovat

sumne!:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.