Říjen 2006

Čierny motýľ

7. října 2006 v 23:58 | Woni |  Poézia
Ty môj čierny motýľ,
budeš sa niekedy pozerať
na mojich anjelov
sediacich so svojím trápením?
Pustíš ma niekedy
do svojej motýlej lyriky?

Môj krásny temný motýľ,
darujem ti náhrobný kameň,
porežem ťa ružou bez tŕňov,
ukážem ti miesta mojich
samovrážd.

Môj úžasný čierny motýľ,
pochopíš niekedy moje
polámané krídla?
Dotkneš sa niekedy
mojich vlasov a vezmeš ma niekedy
do rannej hmly?

V sladkom očakávaní
srdcia mi padajú do dlaní
a ty, môj nádherný motýľ,
ma stále znovu zabíjaš
a stále znovu nútiš žiť!

Ty môj čierny motýľ,
ukážeš mi niekedy
celú hĺbku tvojich očí?
Dovolíš mi niekedy
ochutnať tvoje dotyky?
Dovolíš mi letieť s tebou
do tvojho motýlieho sveta?

Mesačná balada

7. října 2006 v 23:48 | Woni |  Poézia
Si upír.
Lebo mi saješ silu.
Lebo mi piješ krv
priamo zo srdca.
Prichádzaš s hviezdami,
zatieniš ich krásu.
Moja myseľ nevie byť pokojná.
Hviezdy už viac neexistujú.
Len tvoje oči...
Piješ mi krv a mne sa to páči.
Myšlienky v mojej hlave mi už nepatria.
Patria ti moje slzy.
Patrí ti môj večer.
Krv sa vpíja do noci.
Ťažko sa mi dýcha.
Hviezdy nevidia môj krk.
Zavieram oči.
Slzy schnú v spánku.
V snoch ma prikrývaš
čiernym krídlom.
Si upír,
lebo krv, ktorá sa mieša s tmou,
vznikla zo mňa.
Ja som krv a ty si tma.
Prichádzaš s hviezdami,
ale ráno neodídeš.
A večer prídeš znovu.

Kúzlo

7. října 2006 v 23:46 | Woni |  Poézia
V dorastajúcom mesiaci,
v krvi,
v plnej ženskej sile,
v slzách,
v kruhu z lupeňov ruže
plynie moje kúzlo.
V láske,
v tme,
v noci a vo hviezdach,
v túžbe,
v prosbách,
v tŕňoch,
v očiach
plynie moje kúzlo.
K tebe.
V plameňoch sviečok,
v predstavách,
v ružovom kryštáli,
v mysli,
v smútku čiernej ruže,
v očakávaní
plynie moje kúzlo k tebe.
V červených čiarach,
v červenom kruhu,
v červenej duši
plynie moje kúzlo k tebe.
Ale nikdy nedoletí.
Rozplynie sa v priestore.
V tvojej neláske.

Pavučina visiaca zo stropu

7. října 2006 v 23:43 | Woni |  Poézia
Keď ležíš na posteli z nenaplnených snov, keď ťa všetko tlačí, keď sa ti stále, neprestajne otvárajú oči, keď vidíš tmavé obrysy a ich nevľúdny pohľad, keď ťa prikrývajú tvoje vlastné myšlienky a keď je tá perina ťažká, keď sa stále len prehadzuješ, keď myslíš na rozhovor vypočutý pred spaním, keď ti tie slová prenikajú cez medzery v duši, keď spíš len napoly a napoly bdieš, keď sám seba už neznesieš, keď sa bojíš dotyku a tak po ňom túžiš, keď začína svitať, keď slabé bledomodré svetlo páli ťa v očiach, keď chceš plakať, no slzy tečú len pomaly, keď sa cítiš tak, ako by sa ľudia cítiť nemali, keď zotieraš s námahou vyplavenú slzu, keď ťa ruší štebot vrabcov, keď svetlo silnie, ale ty nechceš vidieť, keď máš sucho v ústach, lebo vzduch, ktorý dýchaš, je rozrytý tŕňmi, keď je všetko tak neuveriteľne zamotané, keď pohľad na niečo krásne ťa tak veľmi zarmúti, keď si nechtom zarývaš do kože, keď sa ti hnusí vlastný pocit, keď ľúbiš to, čo nesmieš mať, keď to, čo máš si vôbec nevážiš, keď je na balkóne príliš zima, aby si niečo povedal, keď sa červené čiary pomaly strácajú v čase, keď chceš a nemôžeš, keď na teba sadá únava z myslenia, keď sedíš na schodoch, aby ťa objal spánok a keď konečne na hodinu zaspíš, vieš, že ťa čaká dobrovoľná bolesť.